Cez špinavé okno vlaku vidím budovy komunistického štýlu. Nestíham si ich ale poriadne obzrieť, lebo vlak vchádza do akéhosi tunela a tu spomaľuje. Sú tu jednotlivé nástupištia, ale pripomína mi to skôr stanicu metra a nie tú vlakovú. Pomaly sa naťahujem, všetky svaly mám po tej dlhej ceste stuhnuté. Ako inak, keď cesta trvala celú noc. Ak si k tomu prirátam to, že iba deň predtým som absolvovala 18 hodinovú cestu z Talianska, mám za čo ďakovať svojmu telu, že to so mnou vydržalo. Aké šťastie, že nemám problém vcelku kvalitne spať aj vo vlaku. Tak som zavrela oči v Bratislave a otvorila ich až tu, vo Varšave. Ešte že ma mal kto zobudiť. Len netuším čo je tento tunel tu a prečo tak dlho stojíme. Letmý pohľad z okna mi vzal všetok pokoj a letargickú rozospatosť. Nápis hovorí jasne: "Warszawa Centralna". To je naša stanica! Ten vlak ešte pokračuje ďalej! Ja ešte nie som zbalená! Zhrabnem osobné veci, ktoré sa váľajú na sedadle. Na stolíku leží vrcholné dielo žurnalizmu – Cosmopolitan (nemyslite si, ani vy by ste si na tak dlhu a únavnú cestu nevzali I. Kanta).