Evka Cucurachi
Umieranie nazivo
Mam jednu priatelku…teda uz par dni nemam. Skonala. Ako lezala na smrtelnej posteli, vedoma si svojho konca, sa lucila so svetom: Prostrednictvom svojho facebookoveho statusu ktory priebezne akualizovala…
Milujem kráčať cestami môjho života. Pretože aj keď nie sú ľahké, sú obohacujúce. Aktuálne ma tie moje zaviali do slnečného Talianska, kde na podiv sú všetci úplní Taliani... Zoznam autorových rubrík: Ľudia naokolo, Vlk, Krajina môjho srdca, Život mi priniesol, Úsmevné, Silne súkromné, Na cestách, Nezaradené
Mam jednu priatelku…teda uz par dni nemam. Skonala. Ako lezala na smrtelnej posteli, vedoma si svojho konca, sa lucila so svetom: Prostrednictvom svojho facebookoveho statusu ktory priebezne akualizovala…
Občas mi to nedá...všetky tie články v časopisoch, reklamy, filmy...ultra zvodné filmové herečky (a ich zruční odborníci Photoshopu). Všetci sa ma snažia presvedčiť o tom, že mojou jedinou túžbou, jedinou cestou ako dosiahnuť šťastie, bohatstvo a spokojnosť je SEX. Veď čo iné dnes emancipovaná mladá žena od muža potrebuje? A o čo iné mužom vlastne ide? Lenže ja (a môj triezvy rozum) to vidíme trochu inak....
Stretli sme sa náhodou a snáď to ani tak náhodou nebolo. Snáď to tak malo byť. Ja, čerstvá žena za volantom, s tou hlúpou predstavu a aroganciou, ktorú majú všetci začínajúci vodiči. Veriac, že pretože naštartujem auto, viem šoférovať. On, ľudský invalid. Človek, od ktorého sa odvracajú pohľady, pretože jeho tvár je zmrzačená a spálená. Ochrnutý a na vozíku. Bez nôh, ako dôsledok dopravnej nehody. „Bol som ako ty“ vraví mi, a ja si musím pripustiť, že ja až tak netúžim byť ako on...
Svet nedáva zmysel, my mu ho dávame. V tom je tá jeho krása. Ako to, že niekto sa vie smiať aj keď je pod mrakom a niekto sa bude mračiť aj keď svieti slnko? Jednoducho. Rozhodol sa....
Sú veci, ktoré nemám v práci rada. Nemám rada, keď ľudia nerobia svoju prácu dobre. Ešte menej keď to, čo robia, robia úplne zle. Ešte menej keď tým ovplyvňujú aj moju prácu. A potom úplne najmenej, keď svoju neschopnosť zvaľujú na iných. Ak k tomu ešte podvádzajú, hrajú špinavú hru a manipulujú iných, klesajú v mojom rebríčku obľúbenosti na úplne dno. Ak to zhrniem, skutočne nemám rada moju kolegyňu.
Dnes som došoférovala domov a zaparkovala som hneď vedľa motorky. Jej majiteľ nebol nikde nablízku ale kľúče od nej nechal v štartovaní. Len nasadnúť a ísť. Ako som odomkla vchodové dvere nášho domu, vidím pootvorené vchodové dvere od susedného bytu. Už viem, že suseda nechala odomknuté - aby sa jej mačka mohla prebehnúť. Len sa usmievam, viem, že tu to tak chodí. Ako odomykám náš byt, zvoní mi mobil. Dívam sa na display. Volá mama. Zdvíham telefón a počujem: „Vykradli nám garáž! V noci ju vypáčili. Zmizli dve motorky a tvoj snowboard.“
Kedysi istá žena – moja menovkyňa, podala mužovi jedlo - ovocie. V podstate mu chcela dobre. Aby nebol hladný. A dôsledok? Boh ich vyhnal z Raja a hriech bol na svete. Ak by sme sa preniesli do našej doby, a do vzťahu muža a ženy, čo by sa dalo považovať za novodobý hriech hodný straty priazne? Nesporne medzi Top 5 hriechov, ktoré páchajú ženy, patrí požičať si mužove auto a „niečo“ tam pokaziť. Tento hriech som naplnila. Dnes ráno. Keby som tušila čo ma to naučí, rozbijem to auto už dávno...Možno...
Dnes som konečne vytiahla von jednu moju známu. Veselú a vždy optimistickú Albánku. Poznáme sa už dlhé mesiace a vždy sme sa príjemne pozhovárali. Ale nikdy sa nám nepodarilo nájsť si čas aby sme spolu niekam vyrazili. Až dnes. A musím povedať, že dnešný večer bol viac ako príjemný. A o čosi dôležité ma obohatil. O nové poznanie. Cestou domov v aute som si opakovala iba jedinú vetu – hanba mi a hanba nám- všetkým večne nespokojným Slovákom....
To je tá jediná veta, čo mi prichádza na um, po posledných dňoch strávených na diskusií k mojím článkom. Aj preto som sa rozhodla, podeliť sa s vami o malý rýchlo kurz teórie kritiky a aj o to ako rozoznať o čo kritikovi ide. To o čom píšem sú síce vety určené diskutujúcim, ale dajú sa použiť aj v súkromnom živote.
Ak naša spoločnosť sa rovná džungli, potom ženy v nej sa stali vojakmi. Lenže boj nie je to, na čo sú ženské ruky predurčené. Ja osobne mám často krát pocit, že čelíme novej realite. Zo ženy sa stala moderná žena. A tá so ženskosťou často krát veľa spoločného už nemá.
Včera sa stalo niečo o čom už dlhé mesiace tu, v Taliansku, po nociach snívam. Keď sme boli včera s manželom na večeri, od susedného stolu som začula rozhovor, ktorý ma zaujal. Teda viac než len zaujal. Pohladil moje srdce. Nie, že by som chcela počúvať cudzie rozhovory. Viem, že sa to nepatrí. Ale tento ma zaujal natoľko, že som musela počúvať. Sedeli tam 4 dámy. A všetky 4 hovorili po SLOVENSKY. Áno, správne. Tu, v mojom cudzom meste, som zrazu počula svoj materinský jazyk.
Poznám jednu cigánku (myslite si čo len chcete, ona nie je Rómka. K moderným Rómom ma ďaleko. Je to pravá cigánka v dobrom slova zmysle). Je mladá a krásna. Má v sebe niečo, čo sa dnes už tak ľahko nevidí. Ženskosť, nespútanosť, slobodu, jemnosť, krásu....
Videla som ho iba raz v živote a aj to na letný okamih. Ale navždy som si jeho podobu uložila v mojom srdci. Vraciam sa k nemu vždy keď mi je ťažko. Vtedy si naň spomeniem. Často krát som ho túžila uvidieť aspoň ešte raz, ale už sa mi to nepodarilo. Asi mi ten luxus mal byť doprianý iba raz. Aj tak naň nezabudnem. Na ten moment. Na to ako som videla najkrajší úsmev na svete.
Boja sa. Boja sa slov cudzích ľudí. Boja sa reakcií okolia. Boja sa kritiky. Tej zákernej kritiky, ktorá ničí a rozleptáva ľudské sny. Žiť si svoj sen? Čo by na to povedali iní? A možno ešte horšie...už zažili tú palivu bolesť keď im odtŕhajú krídla z tela. Keď ich túžby rozbíjajú na kúsky a pochovávajú zaživa. Zažili aké to je ísť svojou cestou sám iba so svojim snov v batohu. I ja ten pocit poznám dôverne.
Ako malá som raz dostala krásnu bábiku. Mala nádherne šaty s rôznymi volánmi, stužkami. Úhľadne učesané vlasy a krásny klobúčik. Aj tvár mala pekne tvarovanú, jemné pery. Na prvý pohľad sa mi páčila. Keď som sa s ňou ale pokúšala hrať, zistila som, že sa to nedá. Že jej krásne šaty sa veľmi rýchlo rozpadajú a stužky sa ľahko párajú. Že klobúčik na jej hlave drží iba ak s ňou nehýbem a bez klobúčika ani vlasy už tak upravené nie sú. Že keď jej jemne nadvihnem krásnu sukničku tak pod ňou má schované ohavné drôty, ktoré majú byť jej telom. Spýtala som sa na to mami a tá mi vtedy povedala, že táto bábika nie je na hranie, je iba na dívanie sa. Ako som rástla, život ma naučil, že aj istí ľudia sú iba na dívanie sa ale v reálnom živote by ste sa s nimi „hrať“ nemali.