Ako sa tak dívam okolo seba, mnohí ľudia už nemajú čas budovať vzťahy, či lásku. Tak to prázdne miesto nahrádzajú fyzickou blízkosťou, ktorú potom nazývajú vzťahom. Síce si s tým človekom po svojom boku nerozumejú, ale v posteli to funguje, takže v podstate majú funkčný vzťah... Nie je to skôr funkčná výmena telesných tekutín?
Síce si nemajú čo povedať, no ich ticho nahrádzajú vášnivé bozky. Tak dlho, až kým povrchnú vášeň nenahradí stereotyp. So stereotypom sa dajú urobiť dve veci. Alebo skúšať nové veci...ale aj nové sa stane starým, stereotypným. Ako dlho sa dá posúvať táto hranica? Alebo jednoducho príde čas vystriedať partnera. A tak stále dokola.
Pre mňa je vzťah ako váha s dvomi ramenami. Keď položím závažie na jednu stranu, musím rovnaké závažie položiť aj na druhú stranu, aby bola vyvážená. Tá jedna strana je fyzická úroveň vzťahu. No a tá druhá? Nazvime to psychická, duchovná, duševná, ľudská blízkosť....
Lenže mnohí sa často tvária, že je „nesmierne cool hodiť najväčšie závažie na jednu stranu a tú druhú odignorovať úplne. “ Už ani nepočítam v koľkých filmoch sa mladá žena vykráda z bytu muža, s ktorým prežila vášnivú noc - no jeho meno si už nepamätá (či ani ho nepozná?). Aký úžasný model, hodný nasledovania. Časopisy zaplnili rady, ako prežiť vášnivý vzťah na jednu noc. V tomto prípade ale slovo vzťah vyznieva skôr veľmi ironicky.
Asi som divná a vonkoncom nie som IN - no pre mňa nie je hrdinstvo stiahnuť si nohavičky (ak ich teda žena nosí, však Paris) vždy keď cítiť testosterón. Mojimi hrdinkami sú ženy, ktoré budujú, milujú, strádajú, trpia, trápia sa a opäť raz milujú. Prečo toto nepredáva časopisy? Prečo toto nepredáva filmy? Charakter nahradil silykón.
Som divná keď sa túžim zobúdzať každé ráno v náručí toho jediného muža? Keď túžim budovať a objavovať práve s ním? Keď túžim rozmaznávať iba jeho a „patriť“ iba jemu? Niekedy neviem či som divná ja, alebo táto uponáhľaná doba, v ktorej je tak málo času na vzťahy a na lásku.
