Keď už nie je žiadne potom a aj napriek tomu sa dá ešte žiť a smiať

Boli toho plné noviny a televízia (talianska televízia má rada takéto príbehy). A práve jej tvár niesla titulok „matka zosnulého“. Spomínam si, ako jej v priamom prenose tiekli slzy a celý národ súcitil a plakal s ňou. Celé mesto o tom rozprávalo. O tom, ako v jedinom okamihu vyhasol mladý život.  Ako ťažko je uveriť, že matka, čo prišla o syna, o jediného syna, dokázala vstať a ísť ďalej. Že matka čo pred necelým rokom pochovala svojho syna, sa dnes opäť smeje. Nedalo mi to. Chcela som vedieť viac. Lenže mi v tom bránil môj takt. Ako sa taktne spýtať aké to bolo ísť identifikovať pozostatky tela, čo zostali po jej synovi? Ako sa diplomaticky spýtať prečo sa ešte vládze smiať? Ako v rámci bontónu položiť otázku, prečo sa tá žena oblieka do ohnivo červenej, keď by sa mala utápať v čiernej farbe? Ako to zistiť a nezraniť ju pritom?   Myseľ mi hľadala vhodnú formulácie, slovíčka. A moja zvedavosť rástla. Až raz to osud vyriešil za mňa. Bolo to v to ráno, keď som ju prvý krát nevidela smiať sa. Bolo to v to ráno, keď ju jej spomienky vrátili späť. Teda asi ju tam skôr vrátili „doterné“ otázky nás - kolegov.     V tom okamihu sa jej prestali ústa usmievať. Začali sa chvieť smútkom. Čím to je, že keď je nám ťažko čosi vysloviť, začnú sa nám chvieť pery? Ako keby neuniesli vyrieknuť toľký smútok. Ako ľahko sa na takých ľudí pozerá keď počúvame, či čítame o ich tragickom osude. A potom prepneme kanál, zavrieme noviny. Vyvetráme svoju empatiu a súcit, ale iba s patričným odstupom. Lenže tu, teraz   sa to proste nedalo. Jej smútok žil v jej spomienkach. A my sme si ho vyžiadali.   Hovorila nám o minútach, momentoch, ktoré jej život priniesol, keď jej odniesol jej syna. O noci, keď sa zobudila a jej syn ešte nebol doma, aj keď už svitalo. O tom, keď jej volali policajti,  aby jej povedali, že sa stala veľmi tragická nehoda. O tom, že súčasťou tej nehody bol práve jej syn. O tom aké to bolo, keď dostala naspäť jeho prsteň a peňaženku s dokladmi od krvi. O tom ako ju každý spovedal, ale aj zaplavoval súcitom, o ktorý ona nestála. O tom, ako nás priťahujú tragédie. O tom, ako bolo jeho telo tak znetvorené, že ho museli spopolniť (teda to čo z neho našli). O tom, ako oslávili jeho osemnáste narodeniny – na cintoríne, na jeho hrobe.  A potom, potom sa narovnala, ústa sa jej prestali chvieť (zatiaľ čo mi sme sa chvieť začali), dívala sa rovno na nás a na tvári sa jej objavil úškrn „...a teraz predpokladám ,že keď ste všetci takí skľúčení, že môžem dojesť ten koláč sama. Je celý môj?“ a pritiahla si k sebe čokoládový koláč čo bol na stole.  Nedalo mi to, Diplomacia, nediplomacia. Musela som vedieť to kúzlo. Ako sa dá ísť ďalej, keď nás život tak tvrdo zhodí na kolena. Jeden zo základných strachov je strach, že stratíme niekoho blízkeho. Strach, že stratíme svoje dieťa musí byť obrovský. Ale ona, ona to zažila v prvej línií. Prišla o syna. Náhla a nečakane. Ďalšieho už nemá. Bol skoro dospelý...a napriek tomu sa dnes dokáže smiať, je plná života a veselá. Nezlomilo ju to.   Ako teda dojedala posledný kúsok koláča (na ktorý som si brúsila zuby aj ja sama) vyhŕkla zo mňa otázka – „AKO to robíš, že vládzeš ísť ďalej. Že ťa to nezlomilo? Ako, ako sa to dá?“     -„Lebo odišiel on, nie ja.“ Odpovedala mi, keď sa na mňa uprene zahľadela „On už nie je a nech urobím čokoľvek ani nebudem. Môžem sa smiať, a môžem plakať. Môžem robiť čokoľvek a to že Roberto už tu nie je, to na tom nič nezmení. Ak by to pomohlo, vyplačem aj oceán sĺz.   A Boh vie, že som menšie more už vyplakala. Už nevládzem plakať. Moje slzy už vyschli. Tak sa smejem. Smejem sa, lebo mi to dáva silu ísť ďalej. V radosti je sila. Je v nej život. Umrel mi syn, neumrela som ja. Ja som tá, čo tu ostala. Som tá, čo musí ísť ďalej, čo musí žiť. Kým sa smejem, žijem.“  Keď som večer prišla domov, naša moju polovičku spať na pohovke. Neubránila som sa a dala som mu pusu. Čo by som ja robila keby už nebol? Keby už nebol žiadne zajtra, žiadne potom? Tiež by som sa vedela ešte smiať?   Keď otvoril oči,  musela som sa usmiať. Aké krásne je teraz, aj keď je bez prísľubu zajtrajška (či práve preto?). Aké krásne je byť s tými na ktorých mi záleží, lebo práve teraz, práve teraz sme. A ja sa smiem smiať spolu s nimi. Aké mám šťastie, že sú a ako málo, ako málo na to myslím a pripomínam si to. A ešte menej som za to vďačná. Všetci raz odídeme. A aj napriek svojej pominuteľnosti mrháme čas na nepodstatné veci. A potom, potom sa občas stane, že už niet čas, už niet komu venovať cit, či pozornosť. Aký sme vtedy my a naše problémy smiešni.  Pred tým ako som zaspala v náruči mojej polovičky, zneli mi v ušiach slová mojej kolegyne: „najviac ma mrzí, že som mu neustále nadávala, že si neupratal izbu. Keby som to mohla vrátiť, poviem mu aký je pre mňa cenný. Tak by odtiaľto neodchádzal s vreckami plnými poučení a kritiky. Toľko krát som mu povedala čo mal a neurobil...a čo mi to dalo? Tak málo som mu stihla povedať aký bol pre mňa dôležitý. Neviem či to vedel, neostal čas mu to povedať...Myslela som, že je dôležité ho usmerňovať a dnes už viem, že čo ma najviac mrzí sú slová lásky, ktoré som mu nestihla dať. Chcem aby vedel, že bol milovaní. Lebo v konečnom dôsledku, záleží iba na tom. Nie na tom kto utrel prach a vyniesol smeti.“