Čas koncoročných písomiek. Jún. Posledná písomka, ktorá ešte môže zmeniť známky. Všetkým ktorí sú na tom s koncoročnými známkami „nerozhodne“ sa potia dlane. Nakoľko mobilné telefónny neboli vymyslené, každý sa mohol spoľahnúť iba na seba....a hádam trochu aj na to, čo odpíše.
V zadnej lavici sedela mladá študentka. Tiež sa jej potili dlane. Ak si nezlepší známku, nemôže ísť k moru. Rodičia ju nepustia A ona tak chce...táto jediná písomka môže veľa zmeniť. Je dôležitá. Musí ju napísať na jednotku. Keby sa jej tak len chcelo včera učiť....ale keď vonku je už tak prijemne teplo. Ešte že si stihla napísať ťahák. Ma ho schovaný v dlani.
-" Všetko z lavíc preč!" velí učiteľ. Trieda svorne všetko odkladá do lavice. Aj ona všetko odkladá. Iba v rukách stále pevne žmolí svoje vedomosti.
-" Vytiahnite si papiere!" pokračuje sa v poveloch. Dievča vyťahuje biely list papiera.
- "Podpíšte sa!" Zapisuje do horného okraja svoje meno
- "Takže, prvá otázka...." Učiteľ postupne diktuje otázky, zatiaľ čo dievča ich postupne hľadá na malom papieriku.
Otázky sú dodiktovane, učiteľ sa prechádza po triede a sokolím zrakom skúma kto opisuje....Každý pohyb je podozrivý.
- " Nešepkajte si tam v druhej lavici. ja vás vidím!" Kričí žiakom v predných laviciach a ďalej sleduje každý podozrivý pohyb v triede. Zrazu čosi upúta jeho pozornosť. To dievča vzadu akosi zvláštne drží tú ruku. Nebude tam náhodou mat ťahák? Divá sa ďalej a chvíľu ju sleduje... No veru! Má! Už si je istý.
- "Ja som vás varoval. Žiadne ťaháky. Slečna tam vzadu! Čo to mate v tej ruke? Beriem vám písomku!" Rýchlim krokom sa k nej blíži. Dievča si je vedomé, že od cestu k moru ju delia tie sekundy, kým príde učiteľ a otvorí jej ruku. Musí niečo vymyslieť. Kam ten ťahák má schovať. Do kelu! Čo má robiť?! Rýchlo!!!
A vtedy ju to napadne. Urobí niečo nepredvídateľné. Biely papierik (už si je istý, že to bol ťahák) končí v jej výstrihu.
-"Ja nič nemám." tvári sa nevinne študentka. Lenže on vie, čo videl. A videl aj to, ako ťahák skončil v podprsenke.
-"Dajte mi to!“
-„Čo?“ tvári sa nechápavo a nevinne.
-„ To čo ste si práve vložili do podprsenky. Vyberte to! Ihneď!" Snaží sa udržať si autoritu učiteľ. Lenže dievča zjavne vie, že ho dostala do úzkych.
- "Nič tam nemám." klame mu od očí. Cela trieda upiera zrak na učiteľa. Je na ťahu. Vie, že ak bude strácať príliš veľa času, zvyšok triedy poodpisuje všetky odpovede. Musí konať rýchlo. A tak sa zhlboka nadýchne a vydá sa do akcie. So slovami - "Ako muž by som nemal, ale ako učiteľ musím" a skôr ako sa dievčina spamätá – vrhne sa na jej výstrih a ako zo žrebovacieho osudia z neho vyloví výherný lístok. Jeho triumf – jej ťahák.
Dievča zjavne s niečím podobným nerátalo, ale zachovalo si duchaprítomnosť. Pozrie na neho, usmeje sa (koniec koncov, keď už nepôjde k moru, tak nech z toho čosi aspoň má). Pomaly vstane z lavice a v triede plnej ohúrených žiakov nahlas prenesie onú pamätnú vetu- "Ako žiačka by som nemala, ale ako žena musím ". A venuje svojmu učiteľovi jednu silnejšiu facku, ktorej zvuk pretne zvedavé ticho v triede a usadí sa v otvorených ústach všetkých prítomných.
