Umieranie nazivo

Autor: Evka Cucurachi | 4.3.2014 o 7:41 | (upravené 4.3.2014 o 7:54) Karma článku: 10,85 | Prečítané:  1624x

Mam jednu priatelku…teda uz par dni nemam. Skonala. Ako lezala na smrtelnej posteli, vedoma si svojho konca,  sa lucila so svetom: Prostrednictvom svojho facebookoveho statusu ktory priebezne akualizovala…

Moja priatelka nakoniec skonala. A ja som bola sucastou toho procesu. Priznam sa, prekvapilo ma zverejnenie takeho intimneho a sukromneho momentu. Ci som si to zelala alebo nie, bola som priebezne informovana.
Moderny clovek sa uz pred smrtou nemodlili a nerekapituluje svoj zivot. Neciti potrebu obratit sa do svojho vnutra (koniec koncov obcas mam pocit ze svoje vnutro ani nevie najst). A ak ano, nie je to exkluzivna cinnost. Stiha odbiehat do svojho virtualneho zivota a odzit si to aj tam. A tak aj vlastna smrt je sancov ako este naposledy zahviezdit v centre pozornosti.

Moj profesor moralnej filozofie hovori, ze jednym z najvascich problemov nasej doby je ze sa vyrazne posunili hranice medzi sukromnym a verejnym. Dnes ide o to zaujat okolie. Pritiahnut pozornost “verejneho publika” (hoci aj negativnym sposobom). Ak to publikom neoceni, nazdavame sa ze to nema hodnotu. Ak to ostatni nevideli, akoby sa to ani nestalo. Naskyta sa otazka co je dnes, v dobe reality show vlastne este posvatne a intimne?

Je mi jasne ze v antickom grecku gladiatori umierali vramci “show” a aj gilotina sluzila ako zabava ludu. Takze nie, nepochybujem o tom, ze to nie je prvy krat co bolo umieranie vyvlecene na namestie a clovek odchadzal kym ostatni cumeli.
Lenze mi sa rozpravame o sucastnej dobe, ked ludsky zivot nabral na vahe. Zivot ma svoju cenu ktoru v minulosti nemal. Co ma taktiez zaraza je, ze ona si dobrovolne zvolila umriet “live” (nazivo). Ze to pre nu v tom poslednom okamihu bolo dolezite. Umrela ako zila: spolu s dosledne aktualizovanym profilom.

Az sa ma raz moje dieta spyta za co stoji zit, co mu odpoviem? Ze zivot je to co ocenenia a ohodnotenia ludia, ktorym sme vlastne ukradnuti a chcu sa len odreagovat a vyplnit cas kym cakaju na autobus? Ze je jedno aky si, hlavne ze mas spravny profil. Ze ludia nazeraju len do vykladov a je jedno ze obchod ziva prazdnotou. Ze modlitby nahradili citaty v ramcekoch doplnene krasnou fotkou. Hlavne kratke vety a kvalitne fotky lebo nik uz nema cas venovat sa hlbke veci. But to naaranzujes tak aby to kazdy pochopil a prijal hned, alebo tomu nik nebude venovat pozornost. Zivot uteka a uteka zatracene rychlo a uchyti sa len to co ma spravny marketing, nech uz je akokolvek prazdne vnutri (a teraj je rec o ludoch). Tolko veci chce nasu pozornost a o tolkych veciach treba rozhodnut, az sa clovek nutne stava povrchnym. Vramci sebaobrany. Instatna doba produkuje instantych ludi. Nik uz nema cas zaujat postoj, aj preto denniky casto hned v nadpise oznamia citatelovi ze je to tragedia, ze je to sok a ine pocity ktore predzuto dostane na tanieri spolu s fotkou a par riadkami textu. Kto ma uz dnes len cas zaujat vlastny postoj k veci? Ci ku vsetkym? Na to je ich privela.

Maly princ raz povedal, ze co cini jeho ruzu jedinecnou je cas, ktory pre nu stracal. Mozno keby sa narodil dnes, liska by mu nepovedala aby si ju skrotil, ale aby jej “lajkol” status a klikol na karmu. Chcela by aby si ju pridal medzi priatelov na facebooku a aby komentoval jej statusy, aby cely vesmir videl aka je skvela a oblubena. A hlavne odlisna a nie obycana.
A aj moja priatelka je produkt nasej doby, tak ako mi vsetci (zvlast ti co sa ani nesnazia zamysliet a len nasleduju). Moja priatelka vlastne nie je moja “skutocna” priatelka. Pozname sa z nejakeho forumu pre chronickych chorych pacientov. Ona mi klikla na “paci sa mi” na nejakej foto a ja jej. To z nas cini modernych priatelov. Ona je americanka co zila v Amerike a keby nie facebooku, nikdy by sme o sebe ani nevedeli. Keby nie blogu SME vy by ste zas nevedeli o mne. Presli by sme okolo seba na ulici nic netusiac. Takto sa vlastne pozname a nazerame si do zivotov. Z povzdiali. Keby som pisala kratsie clanky a davala bacha na formu a teda na gramatiku viac ludi by ma citalo a poznalo. 

Odkedy som chora, sucastou mojej reality su nemocnice a neliecitelne chori ludia. Aj preto som za posledne roky videla viacero ludi umierat. Boli to prevazne starsi ludia, ina generacia. Ked odchadzali boli pokojni. Nedali sa rusit, boli pritomni vo svojom okamihu. Bolo im jedno kde je telefon s internetom. Asi nemali facebookovy profil.
Iny priklad z druhej strany je moja pritelka. Nedavno porodila. Par hodin po porode boli verejne vyvesene fotky jej novorodeneho syna. Citila potrebu podelit sa s publikom o svoj okamih. Ako mi neskor povedala, to k tomu predsa patri. Je to sucast nasho zivota, podelit sa o (sukromne) stastie (s kymkolvek)…
Samozrejme ze niekto moze oponovat ze v prvom pripade sa chcela rozlucit a v druhom podelit a virtualny svet bol iba nastroj. Ale ja sa pytam preco je to dolezite podelit sa o kazdy detail nasho zivota? Preco nestaci ho naplno prezit? Preco aby sme ho naplno prezili potrebujeme aby o tom svet vedel? Potrebujeme ho vidiet vo farbach virtualneho sveta?

A za tym vsetkym, co sa leskne v okne nasich on-line obydli, je casto realna prazdnota a desive chladno. Clovek je casto zufalo sam, kym si prezera ziarive fotky svojich priatelov. Virualna pozornost nas na dlho nezahreje a realne pocity uz vobec nenahradi. Lenze na dobry pocit zo seba socialne siete nemaju tlacitko a priestor. A tak radsej kvalitu nahradime kvantitou, mnozstvom. Aj ked sme vonku, berieme si svoj telefon so sebou. Lebo realny svet je malo vzrusivy a najme je pomaly vo svojej monotonosti. A to uz nezmenime, tak to je. Reklmany, konzumny usmev bude vzdy bielejsi ako ten skutocny, nevybieleny. Skoda len ze sa tak lahko nechamave oklamat a nalakat tym falosnym.
Kym nam casnik donesie kavu stihneme si prebehnut aspon nadpisy clankov a kym dorazi autobus uz mame odklikanych a okomentovanych niekolko facebookovych statusov. Netusime a vlastne nas ani nezaujima aky usmev mal casnik a ci autobus soferuje muz alebo zena lebo realita sama o sebe je nezaujimava. Je neuspokojiva a je malo nablizkana. Je zaujimavejsie zit (a umierat) on-line, nez on-life.

Az sa ma raz moje dieta spyta za co stoji zit, viete co mu odpoviem? Ze jedine co v zivote ma zmysel je najst cloveka, ktory je este ochotny stracat cas pre teba, tam kde nie je internet a TV, a aj ked mu to nikto verejne neodklikne.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?